Prečo ma zaujala

Asi pred troma týždňami som bol na pár dní v Bratislave blízko kamzíku, tak som sa vybehol na druhý deň pozrieť do lesa nad kramármi. Ledva som do lesa vošiel, na jeho kraji mi úplne znenazdajky padol pohľad na zelený trs, ktorý som hneď nespoznal.

Keďže všetko v prírode očúchávam, tak som si privoňal. Bola to tak silná vôňa, že nekecám, cítil som ako mi prešla táto vôňa celým telom úplne od hlavy až po päty. Bola ta to tak silná vôňa, že som si ešte dva krát odtrhol list, pošúľal v ruke a naplno do seba nasával. Bola to tá najaromatickejšia medovka, akú som kedy voňal.

Povedal som si v tej chvíli, že veď ďalej v lese bude určite ďalšia. Moja prechádza trvala asi 40 minút, nikde však ani v lese ani na lúke ďalej nebola viac ďalšia medovka. Tak som sa cestou späť vydal rovnakou cestou, aby som si ešte raz privoňal. Bola tak neskutočne voňavá, že som si na druhý deň kúpil bambusový pohár a malú cestovnú rýchlo varnú kanvicu, aby som si z urobil čaj.

Píšem to opozdene, lebo jednak to bola moja prvá skúsenosť s vôňou, ktorá prestúpila celé telo ako energia a jednak to, že som až doteraz nevedel čo mi to malo povedať, aj keď som cítil, že za tým bude nejaká kuleha.

Ak je niečo čím ma medovka naozaj zaujala, bola to vôňa, ktorá sa zmenila na niečo viac, akoby väčší záujem o pobyt v prírode v ďalších dňoch a týždňoch a začal som si ešte viac všímať to, čo mi pod nohami rastie.

Lenže tento krát už nie očami. Prišlo mi totiž zvedomenie, že do kelu aj tak ma bolia oči z neustáleho čumenia pod nohy z mojej novej aktivity spoznávať prírodu, čo všetko tam rastie a že som si iba spravil zbytočnú predstavu, že musím teraz všetko čo mám pod nohami poznať, aby som sa vždy vedel zorientovať.

Už, už som si skoro urobil herbár všetkého, čo vidím v lese, len aby som mal prehľad, aby som bol znalý a informovaný, aby som všetko okolo seba zkatalogizoval. Zistil som, že to bol len môj blud, aby som nakŕmil svoju predstavu o tom, že niečo musím poznať, aby som sa cítil dobre.

Vlastne mi príde omnoho príjemnejšie len tak sa prechádzať s dôverou, že ma pocit " drgne " tam kam má, že "drgne" aj môj pohľad a pozornosť, pokiaľ sa nezaseriem premýšľaním, miesto vnímaním seba a okolia.

No to čo so mnou medovka urobila, je zvláštna skúsenosť. Vôňa, ktorá preletí telom ako energia, ten náhodný pohľad na trs medovky v húštine pred lesom a potom to, že som ju hľadal všade v lese a na lúkach počas celej prechádzky ,až mi šli oči vypadnúť, mi len ukazujú ako ďaleko ja ako človek som od svojej prítomnosti.

Dostanem dar neskutočnej vône, ktorú si užijem asi 3 minúty, je jedno že som bol v tej chvíli uchvátený, mal som predsa predstavu prechádzky, tak utečiem od momentu, ktorý bol pre mňa ozaj špeciálny na danú dobu.

Potom idem ďalej do lesa a hľadám medovku znova, akoby sa bolo potrebné vracať sa do minulosti a zažívať to príjemné znova a znova, lebo nič iné nové príjemné predsa už nemôže z prísť.

Veriť, že môže ešte niečo ďalšie príjemné prísť do cesty v ďalšom okamihu je pre myseľ skoro ako veriť vo výherný žreb.

A tak mi medovka dala dar, ktorý chápem až teraz. Je jedno čo sa stane práve teraz. Treba si tento moment užiť plným dúškom a obetovať kvôli tomu všetky predstavy, ktoré mám a pokojne ich hodiť rovno všetky do záchodu mysle.

Keď takýto moment skončí, tak prestať tento moment si premietať do budúcnosti a v tejto budúcnosti sa k tejto spomienke vracať do minulosti.

Proste si dovoliť precítiť do morku ten aktuálny moment a uveriť, že prídu aj ďalšie pekné a šťastné momenty a dovoliť si, že môžu prísť opäť a v akejkoľvek inej forme.

Nemusím takéto momenty hľadať o chvíľu v pŕhľave a potom v zádušníku. Proste byť len otvorený, že môže prísť pokojne v zajačom bobku na topánke, kde si všimnem len tým, že sa zastavím si utrieť hovno z topánky a uvidím konečne čo sa v lese/ mojom okolí deje, keď ja nič nerobím, keď nepremýšľam, keď stojím a nechám diať všetko okolo mňa nech sa to deje a ja si to len skutočne užívam.

Toto premietnuť do môjho celého dňa a celého života, nech sa deje akokoľvek, je dosť zaujímavý koncept žitia, ktorý sa vo mne tak zvláštne teraz rozlieva, až by som to nazval motiváciou žiť niečo skutočné.

Medovku vnímam ako pomocníčku v aspekte zvedomenia si každého okamihu života. Je jemná pred spaním , ale ráno ma neuspáva. Akoby reagovala na čas, prostredie a okolnosti v danom okamihu. Nechcem byť teatrálny, ale cítim to tak, že istým spôsobom upokojuje myseľ natoľko, že sa človek ľahšie zkalibruje do svojej prítomnosti, nech má akúkoľvek podobu. Až by som ju nazval samotnou láskou v jej báze, pretože čo iné sa deje v prítomnosti, keď nie to, čo človeku dáva pocit, že má skutočnú hodnotu, že má svoj skutočný život a vie prečo žije, že verí v seba a svoje možnosti, že verí v život a svet okolo seba.

Po dopísaní tohto článku, som dostal ďalší darček. Pochopenie, že aj môj náhľad na svet, hlavne na prírodu je tiež stále pokrútený. Vôbec by ma nenapadlo, že prírodu vnímam ako niečo pod mojimi nohami. Vôbec ma nenapadlo, že svojím postojom dávam prírodu pod moje nohy. Prírodu, ktorú vnímam ako bázu všetkého, samotný zdroj v jeho najkrajšej, najcelistvejšej podobe tu v hmote, dávam pod nohy mňa nedokonalého a neúplného človeka.

Samozrejme som to nevnímal ako neúctu, keď som tento môj "projekt" nazval "pod nohami" , no teraz keď mi na to moja najbližšia v mojom srdci upriamila pozornosť, nahneval som sa na seba. Nahneval lebo som si dovolil niečo čo vnímam sám ako bázu z ktorej všetko vzišlo, teda aj ja človek, stavať pod moje nohy.

Len som tým dostal šancu uvidieť hĺbku mojej ľudskej namyslenosti a oddelenosti od seba samého, aj keď som si už myslel ako už mám pod kontrolou svoju myseľ.

Takto zisťujem, že stále robím pakoviny a dovolím môjmu egu aby konalo neúctu k skutočnému životu a stále niekde z boku sabotovalo môj skutočný život.

Aj keď som sa hneval, teraz to vnímam ako veľký darček pre ďalšiu fázu môjho učenia sa pokory voči všetkému z čoho pochádzam a voči životu, ktorý si stále dostatočne nevážim.

Pravdou je, že takéto spätné väzby ma vždy rozčuľovali a nemal som nikdy k nim pokoru, ale cítim že sa to postupne mení, aj keď to neviem presne popísať ako. A teraz, keď to píšem vlastne vidím prečo som si nevážil ani moment prítomnosti, ktorý som dostal pri medovke a pri mnohom inom.

Aj keď to takto napísané znie divne, niečo ako " čarovný moment pri medovke " , ale pre mňa to bolo viac ako medovka a príroda v danej chvíli. Pre mňa to bol niekto viac ako len medovka, ktorú som si ale v okamihu kedy som mal pri sebe nevážil a utiekol od nej, lebo predstava. Takže s pokorou a vlastne aj s radosťou z pochopenia, mením názov, ako krok k zmene vnútorného nastevenia, na "okolo mňa" , kedže ja vlastne len stojím a okolo mňa sa všetko deje a aj sa udeje, keď odovzdám nad tým kontrolu a nebudem sa snažiť niekde stáť, na niečom a niekom stáť.