Prečo ma to zaujalo

O duglaske som nikdy predtým nepočul, dokonca by som ani len netipol, že pod týmto názvom sa ukrýva majestátny strom. Cesta k nemu bola opäť nenáhodná, keď sa ku mne dostala informácia, že sa konajú prechádzky po prírode s pánom Bartkekom Krzewinskim, ktorý ako etnobotanik robí  špeciálnu prezentáciu prírody priamo v prírode a zameriava sa hlavne na jedlé rastliny voľne dostupné v prírode. Bolo to zaujímavé, niečo som poznal, veľa som nepoznal z toho čo bolo k videniu a jedeniu. No pocitovo najzaujímavejšou bola pre mňa duglaska. 

Potom ako som sa dozvedel, že ihličie duglasky vonia, začal som ho oberať a ono vážne voňalo skvele, po mandarínkach či pomarančoch, čo bolo pre mňa dosť veľké prekvapenie. Ihličie poznám od detstva ako miazgovo smradľavo kyslo horké, keďže som to používal ako prostriedok k zahladeniu stôp mladého fajčiara pred rodičmi, teda ako žuvačku pred príchodom domov. Podstatné bolo, že ma na tom strome niečo priťahovalo, samozrejme nie tak ako k človeku, proste istý typ záujmu z pocitu, že sa v tom niečo pre mňa ukrýva. Takže som sa k nemu ešte raz včera vrátil, opäť trochu pooberal a spojil som to s celodenným výletom do lesov Borinky.

Strom mal fluidum veľmi pokojnej energie, ale pevnej, nebojácnej v postoji a prístupe k sebe. Až pri tejto situácii s duglaskou som začal chápať, že to čo vnímam pomaly aj na rastlinách, nie je nejaký duch rastliny, či víla, ktorá ku mne prehovára, aj keď viem že sa to tak píše a ľudia majú také poznanie. Mne to však dáva len jeden jediný zmysel, tak ako to aspoň cítim ja, že k sebe vlastne prihováram ja sám, cez kvalitu, ktorú nemám v sebe ešte objavenú, pochopenú, rozvinutú. Rastlinka je proste stvorená z bázy stvoriteľa, zdroja, podstaty človeka z toho istého z čoho aj ja sám, to som vedel už skôr. No až teraz mi docvaklo, že každá je nositeľkou špecifickej kvality a informácie o človeku. A tak ako mne chýba viac pokoja v sebe, stále ma lomcujú predstavy o živote, ktoré sa snažím pochopiť a spracovať, tak mi chýba aj pevný postoj, prístup k sebe k svojmu stredu, tam kde práve tento pokoj nájdem, kde so mnou nelomcuje nič, kde je môj pocit. 

Duglaska mi len " ukazuje " , teda môj pocit z interakcie s duglaskou, čo mi v danej chvíli chýba k pochopeniu, aby som sa posunul opäť bližšie k tomu kto som. Nabáda ma cez pocit sa pozrieť do seba a pochopiť v čom je vnútorný pokoj a pevný postoj vo svojom strede pre mňa tak dôležitý, aby som mohol sa skutočne posunúť vo svojom živote v istom aspekte seba ďalej. Okrem toho v mojom vnímaní je to strom života. Akoby poukazoval na tu najbázovejšiu podstatu života v človeku, tú čistú a nepoškvrnenú predstavami a presvedčeniami.

Takže teraz rozumiem aj situácii so zádušníkom. Proste na človeka volá jeho prostredie a ukazuje mu svoje nespracované falošné JA, aby mohol rozbaliť život zo svojho pravého JA. A to nie len cez zrkadlá v ľuďoch, čo som vedel už skôr,  ale cez úplne všetko živé aj neživé, lebo to je všetko jedno. Už sa vidím ako budem teraz kade pôjdem čumieť po všetkom zelenom a budem za divného týpka ... ale nie samozrejme pocitu dám priestor a nechám sa opäť naviesť tam kam by som mal. Divne sa však budem cítiť, keď začnem cítiť pocit pri kameni :-) , čo ale v tejto analógii môže byť asi divné len z mojej predstavy, keď mám pochopiť, že celý priestor je jedna veľká knižnica o mne, tak ako o každom človeku, ako to práve potrebuje pre svoj život. A keďže viem ako človek môže byť až nechutne slepý a nechápavý, viď celý môj život, je úžastné, ako to je nastavené, že vlastne nepotrebujem nič vedieť, študovať a aj tak sa o sebe k spokojnému životu viem dozvedieť všetko len vnímaním a cítením sa všade kde to len ide. Najskôr som mal divnú predstavu, že je divné cítiť pocit z rastlín, ale dosť mi pomohlo uvedomenie, že len ma smerujú smerom späť ku mňe v nejakej kvalite, do mojej bázy, že tým sa nikde nevyťahujem do externých astrálnych krúžkov dobrých víl. 

Inak je to druhý najvyšší ihličnan po sekvoji. Je odolný voči plesniam, lesným požiarom a vode odolný natoľko, že ho používajú do podvodných stavieb a vydrží až 500 rokov. Sám strom sa dožije až 1000 rokov.

Účinky a použitie

Duglaska vylučuje do ovzdušia vysoký obsah fytoncídov podobne ako céder himalájsky, čo je veľmi silné prírodné antibiotikum. Zabíja tak kadejaké škodlivé hávede aj v našom organizme. Čistí a ionizuje vzduch, napĺňa ho životodarnými éterickými olejmi. 

Z ihličia sa dá urobiť veľmi chutný čaj. Jeho chuť je dokonca mierne sladká a je natoľko príjemná, že sa ho neviem dopiť. Na mňa liečivé čaje celkovo nepôsobia tak, aby som to vedel relevantne popísať, iba verím v ich účinky. No čaj z duglasky proste ukludňuje a basta, okrem toho chutí perfektne a ešte je aj sranda piť ihličie :-). To, že lieči telo a tým ho zbavuje hávede je zároveň veľký bonus. 

Takže ihličie vonia po mandarínkach a je to fakt fetiš, pardon aromaterpaia, čuchať mandarínkové ihličie. Čaj chutí po pomarančo-mandarínkach, je jemne sladký a aj pri tretom lúhovaní toho istého ihličia som mal podobnú chuť, idem to skúsiť aj 4 krát :-) . Inak tie mladé výhonky majú veľký obsah vitamínu C a kvalitnej bielkoviny v podobe peľu, na ktorý som bol alergický a nič sa mi zázračne nedeje. Okrem toho samotný výhonok chutí ako mandarínkový cukrík, jemne sladký, veľmi málo kyslý, no proste lesný šmak cukrík.

Ďalej ma zaujalo použitie pri pečení chleba. Vnútorná kôra sa vysuší, rozomelie a používa sa ako prísada do múky. To vidím ako jeden z mojich najbližších projektov, keď sa dostanem ku kôre bez toho, aby som ju musel strhávať zo stromu.